Zobrazujú sa príspevky s označením Vojnové. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Vojnové. Zobraziť všetky príspevky

pondelok 7. januára 2019

Přežil jsem to & Tatér z Osvětimi

januára 07, 2019 0






Přežil jsem to


Čítané: 10/2018
Počet strán: 192
Väzba: pevná
Vydavateľstvo: XYZ
Rok vydania:2018
Úryvok: Neumím si to vysvětlit, ale najednou stojím tady na hřbitově před dlouhou řadou náhrobků. Co do tvaru a vzhle - du jsou všechny stejné, jen vytesaná jména se liší. Už je to mnoho, přemnoho let, co jsem tu byl naposled. Na hřbitovy jaksi nechodím moc rád. Ale dnes jsem šel kolem, velká brána byla dokořán a já zkrátka vešel, jako by mne k sobě volal nějaký dávný známý. A tak tu teď stojím před těmi chladnými a němými kameny. Na hřbitově vládne naprosté ticho. Na jednom z náhrobních kamenů čtu jméno INGE BADER. Zemřela roku 1945 v Landskroně, pohřbena však byla na židovském hřbitově v Malmö. Bylo jí teprve dvacet dva let.


Vítam Vás pri dvojrecenzií na knihy s témou druhej svetovej vojny.  Knihy som si vybrala pretože ako iste viete zaujíma ma táto téma, ale postupne som zistila, že už mám toľko kníh s touto témou prečítaných, že už ma až tak nebavia. 😔

 Hneď v úvode musím povedať, že na túto knihu Přežil jsem to som mala napísanú recenziu už od októbra a bola som s ňou maximálne spokojná, som žiadnou som takto spokojná nebola a teraz keď som sa chystala písať recenziu na Tatera z Osvětimi som si našla úplne prázdnu recenziu celá sa mi vymazala. Takže som bola dosť  nazlostená,ale snáď ju zvládnem napísať aj po troch mesiacoch znova.
Knihy Přežil jsem to  je biografiou autora Hanuša Badera, čiže je to vlastne životopisné dielo. Veľa takýchto životopisných diel som ešte nečítala a preto som nevedela čo od knihy očakávať. Nakoniec sa mi však kniha páčila a zaujala ma. Je to tenučká knižôčka, ktorú som mala prečítanú za pár hodín. Bolo to aj zaujímavé čítanie, síce sme sa tam nedozvedeli veľa z histórie, ale predsa len nebolo to zámerom životopisného diela. Dozvedeli sme sa však veľa o tom ako títo  židia pracovali a v akých podmienkach. Ako trpeli smädom a snažili sa akokoľvek dostať aspoň ku kvapôčke vody, aj keď ich to mohlo stáť život. 

Hanuš nám rozpráva o svojom živote od mala až po to ako sa dostal do táboru smrti. Opisuje nám svoje nie príliš šťastné detstvo, dospievanie a prvú lásku poznamenanú nacistickou okupáciou. Rozpráva nám o tom ako sa dostal, alebo teda nedostal na obchodnú akadémiu, o tom ako mu jeho matka chcela riadiť život a rozhodovala zaňho či už čo sa týka štúdia, alebo aj života. Hanuš bol v roku 1942 vo veku 28 rokov transportovaný z Pacova do Terezína a následne do Osvienčimu. Ale ako to už býva v tejto dobe boli cesty veľmi nevyspytateľné a nakoniec sa Hanuš dostal do tábora na nútené práce v Schwarzheide. Na konci vojny bol transportovaný do Bergen - Belsenu, kde bol na pokraji smrti oslobodený britskou armádou. 

Knihe by som dala 4🌟 z 5🌟 

Za knihu na recenziu ďakujem internetovému kníhkupectvu AlbatrosMediask, ak vás táto kniha zaujala môžte si ju zakúpiť tu.





                                                                                     

Tatér z Osvětimi 

Čítané: 11/2018
Počet strán: 248
Väzba: pevná
Vydavateľstvo: CPRESS
Rok vydania:2018
Úryvok: „Ven! Všichni ven!“ Ozvaly se píšťalky a štěkot psů. Mezerami ve dveřích se do bloku č. 7 draly paprsky jasného ranního slunce. Muži se navzájem rozpletli, slezli z paland a vyšourali se ven. Postávali před barákem. Nikdo nečekal, že půjdou daleko. Čekali. A čekali. Ti, kteří pískali a vykřikovali rozkazy, se někam ztratili. Muži přešlapovali a  šeptali si mezi sebou. Dívali se na okolní bloky a všude to vypadalo stejně. Co teď? Čekat. Potom k bloku č. 7 přišel esesák s jedním vězněm a zavládlo ticho. Nikdo se nepředstavil. Vězeň podle papíru vyvolával čísla. Esesák stál vedle něj, netrpělivě podupával a hůlkou si švihal po stehně. Chvíli trvalo, než si všichni uvědomili, že čísla, které vězeň vyvolával, jsou ta, která mají vytetovaná na levém předloktí. Když kontrola skončila, na dvě čísla nikdo neodpověděl. „Vy…“ ukázal vyvolávač na muže na konci řady. „Jděte dovnitř a podívejte se, jestli tam někdo zůstal.“ Oslovený se na něj tázavě podíval. Nerozuměl mu ani slovo. Muž vedle něj mu něco zašeptal do ucha a vězeň vběhl do baráku. Za chvíli se vrátil, zvedl pravou ruku a ukázal palec a ukazovák. Dva mrtví.


Tento príbeh je skutočným príbehom dvoch slovenských židov Gity a Laleho Sokolovovcov. Gita a Lale prežili koncentračný tábor Auschwitz - Birkenau. 

Lale dostal úlohu tetovať židov, ktorých nacisti vybrali pri selekcií na prácu. Mal im na predlaktie vytetovať číslo, neodstrániteľným  atramentom. Jedného dňa k nemu však prišlo dievča do ktorého sa zamiloval na prvý pohľad. Keď spoznal Gitu snažil sa všetkými silami prežiť a udržať na živote aj Gitu. 
Príbeh je písaný pútavým spôsobom. či už čítate knihy o tejto časti histórie,alebo nie tak to vôbec nevadí.  Pre tých čo sa o túto históriu nezujímajú možno prinesie nejaké drobne vedomosti, ale pre tých čo sa touto témou zaoberajú to neprinesie žiadne informácie a kniha je pre nich len románom z tohto obdobia. AK ste pozorný čitateľ tak vás pri istým pasážiach až zamrazí. Príbeh je autentickým zobrazením holokaustu, keďže Heather Morris pracuje vo verejnej nemocnici v Melbourne a práve jej bol tento príbeh vyrozprávaný Lalem pred tým než zomrel.  Dej je popretkávaný aj Laleho spomienkami spred vojny a tiež je tu vidieť aj ako sa človeku menia priority počas niečoho takéhoto strašného.

Knihu by som odporúčala všetkým čitateľom románov, je jedno či máte radi knihy o druhej svetovej vojne alebo nie. Myslím si, že táto kniha sa bude páčiť všetkým romantikom, tak ako aj mne. 

Knihe by som dala 4🌟 z 5🌟 

Za knihu na recenziu ďakujem internetovému kníhkupectvu AlbatrosMediask, ak vás táto kniha zaujala môžte si ju zakúpiť tu.



Read more
By on januára 07, 2019 Žiadne komentáre:
Menovky: ,

utorok 9. októbra 2018

Prežila som svet

októbra 09, 2018 0




Čítané: 9/2018
Počet strán: 239
Väzba: Brožovaná
Vydavateľstvo: Elist
Rok vydania: 2017, druhé vydanie


Úryvok: Volám sa Ela a som jedna z tých, čo prežili. Prišla som o svoju rodinu, priateľov, susedov a vo svojich sedemnástich rokoch som ostala celkom sama. Kedysi som chodila do školy, so spolužiačkami do kina, či len tak sa flákať mestom. Dýchala som čistý vzduch a jedla čerstvé rožky. Teraz väčšinu času trávim v starej zatuchnutej pivnici a deň, keď mám plný žalúdok, môžem pokojne nazvať šťastným. Volám sa Ela a som jedna z tých čo prežili...


Vítam vás pri novej recenzií na knihu Prežila som svet  od Miroslavy Varáčkovej. Prajem vám príjemné čítanie.

Celá táto kniha sa odohráva v budúcnosti -  v Máji 2034. Myslím si, že Ela tak dlho prežila len kvôli svojmu sľubu, ktorý dala svojmu otcovi vo chvíli keď zomieral - budem bojovať o svoj život čo najdlhšie to pôjde. Mala brata Maxa s ktorým sa často hádala, ale aj tak ju jeho smrť zasiahla, tak ako aj smrť jej mamy, ale myslíte si, že to bolo naozaj tak a sú všetci mŕtvy? 

Kniha je rozdelená na tri väčšie časti a 58 menších kapitoly. Každá väčšia časť zachytáva istý okamih života Ely. Musím pravdu povedať v prvej časti som bola taká šťastná z Elinho života po istých udalostiach, že do druhej časti som sa bála ísť keďže má názov zrada. Až po jednom dni som nabrala odvahu a pustila sa do tejto časti. Bola som smutná neznášala som dohliadačov (dohliadači boli ľudia, ktorý zabíjali všetkých okrem čistých ľudí). Asi by som vám mala teraz vysvetliť prečo vlastne boli zabíjaný "nečistý ľudia". Čistý ľudia sú tí, ktorý nemajú v sebe nič umelé (napríklad srdce - áno aj taká postava bola v knihe zabitá zato, že mala v sebe umelé srdce, aby mohla žiť), nejedia genetický modifikované jedlo. Čistým išlo o to, aby napravili túto skazenú dobu a tak sa rozhodli pozabíjať všetkých nečistých ľudí.

Hneď v úvode knihy nám Ela ukazuje ako musí bojovať, aby mala aspoň čo jesť. Keď v tom ju zachytí senzor a začnú ju naháňať dohliadači. Keď pred nimi uteká, niekto ju stiahne do kríkov, keď si uvedomí kde vlastne je zistí, že ju stiahol ukrytí dohliadač. Myslíte si, že je to v dobrom, alebo sa práve začína Elin boj o život? 

Kniha zachytáva zopár Eliných dní v týchto ťažkých podmienkach, kde musí doslova bojovať o život každý deň. Taktiež musí aj zachraňovať svojich priateľov, ktorý prežili vojnu a teraz sa musia skrývať, aby ich nezabili.

Knihe by som dala 4🌟 z 5🌟 

Za knihu na recenziu ďakujem vydavateľstvu Elist, ak vás táto kniha zaujala môžte si ju zakúpiť tu.


                                                                                              


Read more
By on októbra 09, 2018 Žiadne komentáre:
Menovky: , ,

nedeľa 26. augusta 2018

Cisár & Smrť v bunkri

augusta 26, 2018 0







Čítané: 8/2018
Počet strán: 144
Väzba: brožovaná
Vydavateľstvo: Absynt
Rok vydania:2017

Úryvok : Cisár začínal nový deň počúvaním hlásení. Noc je nebezpečná doba, počas ktorej sa intriguje, a Hajle Sillase vedel, že to, čo sa deje v noci, je dôležitejšie ako to, čo sa deje cez deň. Cez deň mal všetkých na očiach, ale v noci to nebolo možné. Práve preto pripisoval ranným hláseniam takú dôležitosť. Tu musím vysvetliť jednu vec: ctihodný pán nemal vo zvyku čítať. Písané a tlačené slovo pre neho nejestvovalo, všetko mu bolo treba referovať ústne.Náš pán nemal školy, jeho jediným učiteľom . aj to iba v dectve - bol francúzsky jezuita monsignore Jerome,neskôr biskup v Harere, priateľ básnika  Arthura Rimbauda.




Kniha cisár ma zaujala najmä témou aká sa v nej rozoberá. Je to téma, o ktorej my nemáme ani šajn, keďže žijeme v krajine, ktorá ma iné politické zriadenie, tiež aj kultúru, zvyky. Kniha sa odohráva v Etiópií, kde nám autor tejto reportáže opisuje, ako sa Etiópskemu ľudu podarilo zvrhnúť cisára v roku 1974. Hajle Sillase je týmto cisárom, ktorý je vyvýšený nad celý ľud, inteligentný a neomylný. 

V knihe sa rozoberá viacero tém - občianska vojna, analýza osobnosti. Téma občianskej vojny ma bavila viac, keďže takto zamerané knihy mám rada, ale trošku mi vadila tá analýza osobnosti. Samozrejme, že potrebujeme aj nejaký opis toho cisára, aby sme si ho vedeli, čo najreálnejšie predstaviť takže som to chápala, že to tam musí byť, ale občas mi to prekážalo. 

Kniha ma bavila tak napol. Tak, ako som ju ohodnotila, nepáčil sa mi štýl písania, nieje to písané ako typický príbeh. A po nejakej 50-60 strane mi to začalo dosť prekážať, ale nejak som to už dočítala aj, keď veľmi pomaly som postupovala v knihe. V knihe je množstvo opisov rôznych vecí, ľudí.

Ale tak, ako všetky absyntovky aj táto bola poučná a nebola zbytočná, preto som veľmi rada, že na slovensku máme, aj vydavateľstvo, ktoré sa venuje takýmto poučným knihám. 

Tejto knihy by som dala 3⭐ z 5 ⭐

Za knihu na recenziu by som chcela poďakovať vydavateľstvu Absynt, ak ste stále nečítali túto knihu napravte to tu.


Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt smrť v bunkri

Úryvok: Na jar roku 2003 sme spolu s manželkou odcestovali do Južného Tirolska, do Brennerského priesmyku. Hľadal som bunker, v ktorom pred päťdesiatimi šiestimi rokmi našli môjho mŕtveho, zastreleného otca. Chcel som lepšie pochopiť okolnosti jeho smrti a porozumieť dôvodom, ktoré ho do tejto spolkovej krajiny priviedli. Pátranie som roky odkladal, možno až z podvedomého strachu, že pri rešerši naďabím na skutočnosti . ktoré prekonávajú moje najhoršie predtuchy. Od začiatku som si totiž jasne uvedomil, že krutá smrť znamenala koniec života, v ktorom násilie zohralo významnú úlohu. 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt smrť v bunkri
Martin Pollack nám rozpráva príbeh svojho otca, ktorý bol členom SS. O druhej svetovej vojne už vyšlo obrovské množstvo kníh a osobne si myslím, že niektoré knihy z tejto témy by mali byť aj ako povinné čítanie v škole, aby sa takéto ohavné činy už neopakovali.                                                                                                                  Táto kniha mi pomohla k definitívnemu rozhodnutiu, že absyntovky už pravdepodobne čítať nebudem. Aj, keď mám veľmi rada, knihy inšpirované skutočnosťou, tieto knihy sú také odbornejšie a nebavia ma až tak ako iné skutočné knihy aj so štipkou fikcie.   Kniha bola dosť chaotická už len tým, že sa tu striedalo viac časových línií. Veľmi sa mi páčilo, že knihu dopĺňajú rôzne fotky a my si tak môžme aj všetko o čom autor rozpráva pozrieť.  Vďaka týmto fotkám som dala knihe o jednu hviezdičku viac, než by som jej dala bez týchto fotiek. Milo nám spríjemnia čítanie.                                                                                                                                                                                                                                                                      Kniha ma veľmi nebavila, prišlo mi to také neosobné písanie, kde autor len pátra po minulosti svojho otca. Autor sa snažil rekonštruovať život svojho mŕtveho otca, len, aby pochopil lepšie aj sám seba. Snažil sa vyrovnať s temnou minulosťou svojej rodiny. 



Pollackou otec mal veľa spoločného aj s Slovenskom a SNP, tiež eliminoval Židov v okolí Donovalov a Ružomberka.

Tejto knihy by som dala 3⭐ z 5 ⭐

Za knihu na recenziu by som chcela poďakovať vydavateľstvu Absynt, ak ste stále nečítali túto knihu napravte to tu



                                                                                                 



Read more
By on augusta 26, 2018 Žiadne komentáre:
Menovky: ,

pondelok 20. augusta 2018

Akoby si kameň jedla

augusta 20, 2018 0








Čítané: 8/2018
Počet strán: 107
Väzba: brožovaná
Vydavateľstvo: Absynt
Rok vydania:2015

Úryvok : Bol posledný deň roka, v ktorom sa začala vojna (1992). Viezli sme pomoc pre obliehané mesto.  Vošli sme do Bosny z južnej strany. Kým sa zotmelo, stihli sme vidieť dediny, v ktorých už nikto nebýval. Domy a chrámy boli zrovnané so zemou. Čo sa stalo s ľudmi?
Šli sme cez Mostar, ale nevideli sme ho. Mesto bolo ako les: akoby sa niečo mihalo za tmavým oknom, ale nevedno, čo to je. Strach zastaviť, strach vkročiť do lesa.
Tesne pred Sarajevom nás zastavili srbskí vojaci, boli opití.  Chvíľu sa na nás smiali, neskôr na nás kričali. Takto to bolo celú noc, až do svitu. Ráno nám zobrali časť nákladu a dovolili nám vojsť do mesta. Bol mráz.



Na úvod musím povedať, že tieto absyntovky, nie sú práve najpríjemnejšie čítanie. Ja mám takéto knihy rada, ktoré sa zakladajú na istých skutočných udalostiach a preto som sa aj rozhodla pre spoluprácu stýmto vydavateľstvom. 


V týchto knihách sa dozvedáme to ako je to niekde inde na svete. My si tu na tomto našom Slovensku žijeme ešte pomerne dobre, ale čo v takej Bosne a Hercegovine ešte pred pár rokmi ? Za vojny? Ako tam žili ľudia ? To všetko som sa dozvedela v týchto riadkoch, ktoré boli dosť kruté, častokrát mi bolo aj do plaču, ako je možné že niečo také bolo dopustene. 

Aké to bolo pre tých ľudí, ktorých denne museli otcovia, synovia, muži opúšťať a ísť do vojny stým, že sa už možno nikdy nevrátia domov? A aké to je pre nich do dnes pár rokov po vojne, keď si svojích blízkych, musi pozostalí hľadať, kde ich zakopali do ktorého masového hrobu. 

Príbeh rozprávajú po väčšine ženy, ktoré opustili ich muži a dnes sú z nich v tom lepšom prípade invalidi, alebo horšom prípade ich ženy hľadajú všade po krajine aby im mohli spraviť aspoň pohreb aký si zaslúžia.

Kniha ma bavila. Bola písaná ako príbeh s kapitolami a ten štýl písania sa mi páčil. Tých sto strán som prečítala za jeden deň čiže nebolo to nič náročné, ale bolo to poučné. V knihe je všetko pekne vysvetlené, ale ak ste taký zvedavý ako ja tak niečo si určite o tejto vojne  nájdete aj na googli. Ja som si to hľadala a našla som si dosť ďalších informácií. 

Tejto knihy by som dala 5⭐ z 5 ⭐

Za knihu na recenziu by som chcela poďakovať vydavateľstvu Absynt, ak ste stále nečítali túto knihu napravte to tu.


                                                                                               
Read more
By on augusta 20, 2018 Žiadne komentáre:
Menovky: ,

štvrtok 17. mája 2018

Dievča v modrom plášti

 Monica Hesseová



Čítané: 5/2018
Počet strán:305
Vydavateľstvo: Fragment (Albatros Media)
Väzba:Pevná
Rok vydania:2018
Úryvok:   „Ešte som vás tu nevidela,“ zmením tému. „Hliadkujete na tejto ulici každý deň?“ „Na naivné dievčatká, ako si ty, nemám čas. Choď radšej domov, Hanneke.“ Šliapem ďalej, riadidlá sa mi nepatrne trasú. O tých balíčkoch som mu z väčšej časti povedala pravdu. V prvých troch sú naozaj knihy, sveter a zopár zemiakov. Ale pod zemiakmi ležia párky za štyri kupóny, ktoré som kúpila na potravinové lístky nejakého mŕtveho muža, a pod tými zase cigarety a alkohol za peniaze, ktoré mi môj šéf pán Kreuk dnes ráno dal presne na tento účel. Nič z toho mi nepatrí. Väčšina ľudí by povedala, že obchodujem na čiernom trhu, v pokútnej ilegálnej zmenárni tovaru. Ja sa vidím skôr ako zháňačka. Zhá- ňam zemiaky, extra mäso a masť. Spočiatku som dokázala zohnať aj cukor a čokoládu, ale to sú potraviny, ktoré sú v poslednom čase čoraz nedostupnejšie a podarí sa mi ich nájsť len občas. Zoženiem čaj. Zoženiem slaninu. Vďaka mne zostávajú amsterdamskí boháči pekne pri tele. Zháňam veci, bez ktorých by sme sa teraz museli zaobísť, keby sme nevedeli, kde ich hľadať.

Dievča v modrom plášti som si vybrala kvôli tématike - druhá svetová vojna. O tejto čaasti histórie mám prečítaných a videných nespočetne veľa filmov a kníh. Pre mňa je nepochopiteľné, prečo sa diali takéto veci? Ako je možné, že tomu nikto nezabránil?  Prečo museli zomrieť milióny nevinných ľudí? Keď som zistila, že v tejto knihe sú aj detektívne prvky bola to jasna voľba.
 Píše sa rok  1943 v nacistický okupovanom Amsterdame vládne krutosť druhej svetovej vojny - prídelový systém, ukrývanie ľudí, transporty. Mladá Hanneke musí nejako uživiť svoju rodinu a tak na čiernom trhu kde sa pohybuje ako ryba vo vode zháňa vecí pre svojich zákazníkov, aby doma pomohla aj finančne. Keď ju jedného dňa pri donáške vecí z čierneho trhu jej zákazníčka pani  Janssenová požiada o pomoc. Z komory jej ušlo židovské dievča Mirjam. Hanneke spočiatku ani neuvažuje aby pomohla svojej zákazníčke, keďže je to dostatočne riskantné. No neskôr sa rozhodne ju nájsť. Všetko to začne len jednou jedinou otázkou na, ktorú si dokáže nájsť odpoveď, až neskôr chce vedieť kde sa vlastne Mirjam nachádza. Hanneke sa počas celého deja snaží vyrovnať so smrťou svojho milovaného Sebastiana. Veľa krát naňho spomína a obviňuje sa z jeho smrti až do jedného momentu keď sa dozvie isté veci od jeho brata Ollieho. 

Hlavnú hrdinku - Hanneke som si hneď obľúbila, bola odvážna, nebála sa ani krutých nacistov a odišla hľadať úplne neznáme židovské dievča Mirjam. Tiež som mala rada všetky postavy. Akosi neprišla mi žiadna postava - až na nacistických vojakov - nesympatická a zlá. Páčilo sa mi ako si ľudia pomáhali ukrývať sa navzájom a aj keď ľudia vedeli aké nebezpečenstvo im hrozí aj tak ukrývali v svojich príbytkoch židovských občanov. 

Kniha sa mi čítala ľahko mala som u prečítanú za dva dni. Keď som sa pustila do čítania spočiatku sa mi to zdalo také obyčajné, obyčajný príbeh - taký, aký som už 100x čítala, ale po nejakých tých prvých úvodných stranách zistíte, že to nieje obyčajný príbeh. Keď sa raz začítate už knihu nepustíte a stále chcete vedieť viac a viac. 

Tejto knihe by som dala 5⭐ z 5⭐

Za poskytnutie knihy na recenziu ďakujem vydavateľstvu Albatros Media , knihu si môžte zakúpiť tu.

                                          -Nessi





Read more
By on mája 17, 2018 Žiadne komentáre:
Menovky: ,

sobota 16. decembra 2017

Pianista

decembra 16, 2017 0
Władysław Szpilman 


Čítané: 12/2017
Počet strán: 235
Väzba: Pevná
Vydavateľstvo: premedia
Rok vydania: 1998/2017

Anotácia: Malý zástup viedol esesák, ktorý ako každý Nemec miloval deti, najmä tie, ktoré mal poslať na onen svet. Osobitne sa mu zapáčil 12 ročný chlapec- huslista, ktorý si svoj nástroj niesol v podpazuší. Prikázal mu, aby šiel na čele sprievodu a hral. Takto sa vydali na cestu keď som ich stretol na Gesiej, rozžiarené deti zborovo spievali, malý hudobník im hral a Korczak niesol na rukách dve najmladšie, tiež usmiate deti, a hovoril im niečo zábavné. Určite aj v plynovej komore, keď už plyn dlávil detské hrdlá a ich srdcia namiesto radosti a nádeje zachvátil strach, im starý doktor z posledných síl šepkal ,, To nič deti, to nič..." aby svojich malých zverencov ušetril strachu zo zmeny života na smrť.

💝💝💝💝💝💝
Ja vlastne ani neviem čo mám o tejto knihe povedať.  Táto kniha je prvá kniha, ktorú som čítala s tématikou druhej svetovej vojny. Preto ju neviem porovnať so žiadnou inou, ale na tejto knihe sa mi páčiloto ako Władysław Szpilman aj keď zažil tu hrôzu vojny z pohľadu Židov. Dokázal aj po skončení vojny napísať tú knihu štýlom takým v ktorom je cítiť tie emócie, tú beznádej, to, že už chce zomrieť, lebo je to len prežívanie dňa za dňom. V tých stránkach bolo cítiť ten smútok. Toľko krát sa mi chcelo rozplakať pri opise tej hrôzy. Tak som chcela aby to utrpenie tých židov skončilo. Keď som bola na konci knihy a aj na konci vojny tak som bola šťastná. Konečne sa to utrpenie skončilo. Konečne bude môcť žiť normálnym životom, teda no vrámci možnosti. 


Keď som čítala stránky kde Nemci vraždili. To bolo hrozné. Tie praktiky, ktoré používali. To sú ľudia? Oni majú srdce? Dám vám tu úryvok a posúďte to sami. Ja som pri tom absolútne nerozumela ako toto dokázal niekto spraviť. 
Úryvok: ,,Ležali tam telá tých, ktorých včera zavraždili, pretože sa dopustili nejakého priestupku, možno pokusu o útek. Medzi mŕtvolami mužov ležala aj mŕtva žena a dve dievčatká s úplne zmasakrovanými lebkami. Ľudia ukazovali na múr pod ktorým ležali telá a ktorý niesol výrazne stopy po krvi a mozgu.  Deti zavraždili obľúbenou nemeckou metódou: chytili ich za nohy a s rozmachom im rozbili hlavy o múr. Po mŕtvolách a plackách zaschnutej krvi sa prechádzali veľké čierne muchy, zreteľne bolo vidieť, ako rozkladajúce sa telá v horúčave puchnú."
Veľmi by ma zaujímalo či vôbec niečo cítili pri takomto vraždení. 

Bola som veľmi rada keď už takmer na konci vojny prišiel za Władysławom nemecký vojak, ktorý mal srdce na správnom mieste. Ktorý mu pomohol dožiť sa konca vojny. Ktorý mu pomohol s jedlom. Spočiatku keď v tej zrúcanine našiel tento vojak Władysława veľmi som sa bála, že ho zabije, aj keď mu povedal aby išiel hrať na klavíri a ak niekto príde povie to sám na seba. Veľmi ma to prekvapilo keď povedal túto vetu: ,,Áno. Bohužiaľ, som Nemec. Dobre viem, čo sa tu v Poľsku dialo, a veľmi sa za môj národ hanbím." Potešilo ma,  keď som si túto vetu prečítala a zistila, že existuju aj Nemecký vojaci,  ktorý týmto Židom pomôžu. 

Tento človek Władysław mal obrovské šťastie, určite to bol aj veľmi múdry človek taktiež s veľmi silným pudom sebazáchovy. Keď si dokázal v tejto hrôze nájsť často krát aj od plesne kúsky jedla. Kúsky vody, ktorú v zime ako sám píše si musel zháňať tak, že si prikladal ľad na obnažené časti tela. Tento človek, ktorý toto prežil, a všeobecne ľudia ktorý PREŽILI druhú svetovú vojnu majú u mňa obrovskú úctu. Týchto ľudí bolo veľmi málo, ale ja keď som si predstavila čo by som robila, asi by som sa ani nesnažili prežiť. Títo ľudia museli byť strašne silný keď sa dokázali zaprieť a povedať si nie, ja nezomriem. Ja by som to nedokázala. 



💝💝💝💝💝💝
Tejto knihe by som dala 4*/5*


Pre viac mojich fotiek, alebo viac informácií ma môžte sledovať na Facebooku a Instagrame.
Ak by ste ma chceli podporiť na facebooku tu ma nájdete
Ak chcete vidieť viac fotiek mojích kníh kliknite sem.

                                                             Nessi


Read more
By on decembra 16, 2017 Žiadne komentáre:
Menovky: ,