Čítané: 3/2019

Počet strán: 248

Väzba: brožovaná

Vydavateľstvo: Lindeni 

Rok vydania:2019

Ahojte, chcela by som Vás privítať pri ďalšej foto - recenzií. Tento krát na knihu Slnko a jeho kvety od poetky Rupi Kaur.

Knihe by som dala 4 🌟 z 5🌟 

Za knihu na recenziu by som chcela poďakovať vydavateľstvu AlbatrosMedia , ak ste stále nečítali túto knižôčku tak to napravte tu.

Rútil som sa na bicykli nočnou dedinou. Jediné svetlo mi poskytovala baterka ktorú som mal vpredu pripevnenú. Hľadal som adrenalín. Chcel som sa báť a nájsť bandu mojich spolužiakov ktorý túto noc mali pri rieke mať takú menšiu párty.  A ja som sa jej chcel zúčastniť. Povedali že na mňa počkajú. Bolo ešte len 8 hodín večer ale bola už dosť tma. Začul som ich za rohom. Samozrejme nepočkali na mňa. Párty už bola v plnom prúde. „Serus Fery.“ Zvreskol jeden. Ale hneď na to sa schoval za krik. Tá pálenka mu nesadla. Kopol som do seba trochu a dobre som aj ja nehodil šabľu. Bola to domáca. Ale aj tak bola dobrá. Nalial som do seba polovicu fľašky čo bolo asi štvťlitra.  Zrazu som si musel odskočiť. Urobil som to a keď som sa vrátil nikto tam už nebol. „Vy sa chcete hrať na schovávačku? Tak dobre hľadám.“ Mal som v sebe toľko alkoholu že mi bolo jedno že už je úplná tma. Nevidel som skoro nič. Ale aj tak som ich hľadal. Po istom čase to už pre mňa bolo dosť a začínal som podozrievať že sa možno niečo stane. Trochu som sa zatackal a zakopol o niečo a aj na to spadol. Zdvihol som sa prevrátil som to na druhú stranu a zistil som že je to moja spolužiačka Olívia Jackson. Oči mala vypúlené v nich mala pohľad strachu. Na sebe mala normálne tričko a džínsy. Ako keby ju niečo poriadne vystrašilo.  Najprv som si myslel že spí od toho pitia ale keď som jej priložil prst na krk zistil som že je mŕtva. Vystrašilo ma to na smrť. „Ale ale koho to tu máme?“ Ozval sa spoza mňa mužský hlas. „René prestaň. To je on.  Ten vôl o ktorom som ti hovorila. Ale fajne vonia čo? Tak to bude pochúťka. Ten druhý hlas som už poznal. A vedel som že som v keli. Bola to Lenka Tonková. Ona bola tiež moja spolužiačka ale nemali sme sa radi. Ona bola pobláznená koňmi pálenkou a nadprirodzenom. Ja som zase bol a stále som blázon do železnice. Teraz už ale neviem prečo som ju tajne miloval a chcel s ňou chodiť. A bol som rád keď som bol stredobodom pozornosti. Myslel som si že ak si ma všimne budem mal vyhrané a tak som sa všemožne snažil získať jej pozornosť. Ale vždy som si vybral zlú cestu. Vlastne dnes po toľkých rokoch si kladiem otázku nešlo to aj inak? Musel som ju stále provokovať len preto aby si ma všimla? A z toho neustáleho provokovania som ju vlastne dohnal so šialenstva až takého že sa ma rozhodla zabiť. 

„Lenka tak čo schovávačka už skončila?“ ozval som sa „Aká schovávačka? Toto ? To bol hon. Hon na teba. Konečne si padol do mojej pasce. Palcom a ukazovákom ľavej ruky si pritlačila na okraj viečok. Keď sa potom na mňa pozrela prešiel mi mráz po chrbte. Zasvietil na ňu mesiac a ja som zbadal že jej očné dúhovky sú červené ako krv. Bola z nej upírka. Na sebe mala obtiahnuté latexové oblečenie. „No Fero dúfam že to prežiješ pretože sa mi ešte možno budeš hodiť.“ A vrhla sa na mňa. 

Trhol som sebou a prebudil sa. Chvíľu mi trvalo kým som si spomenul kde to vlastne som. „Ferko čo sa stalo?“ Opýtala sa ma moja manželka Soňa. „Ale nič len som mal zlý sen.“ „No dobre.“ A otočila sa na druhý bok. Mimochodom volám sa Fero Gruľovnik. A žijem vo svete kde sú všetky rozprávky a horory skutočné. A aj bežné. Ale vedia o nich len zasvätený. Obyčajní ľudia ani nevedia že medzi nimi existujú upíri vlkolaci čarodejnice a iné príšery. Ja som to zistil úplnou náhodou v časoch keď bolo všetko úplne inak. Hoci všetko sa to udialo pred viac ako tridsiatimi rokmi všetko si presne pamätám. Ľahol som si späť na posteľ a spomínal.

Ale najprv by som asi mal vysvetliť ako to celé s tými príšerami je. Sú tu obyčajné príšery ktoré ja nazývam čarovnými. O tie sa starajú zaklínači. Tak sú tu ešte čarodejnice, vlkolaci a neposlednom rade upíri. Čarodejnice netreba zvlášť predstavovať. Sú to proste ženy ktoré majú magické schopnosti. Vlkolaci a upíri. Sú  dosť zaujímavý. V tomto svete v ktorom žijem ja sa vlkolaci delia na dve druhy: diví a ľudský. Ľudský sú obyčajný vlkolaci ktorých poznáme z hororov a filmov. Ale diví vlkolaci sú v podstate vlci ktorých pohrýzli ľudský. Je to niečo ako besnota. Aj o takých sa starajú zaklínači. A nakoniec sú tu upíri. Tí sa tiež delia na dve skupiny: poloupíri a čisotkrvní. Poloupíri sú ako z ich ako z názvu vyplýva vyplýva na pol upíri na pol ľudia. Slnko ich nespáli len ich fyzicky a samozrejme psychicky vyčerpe. Týchto poloupírov je vždy treba zabiť na dvakrát, je treba zabiť ich ľudské a tak upírske telo. Alebo naopak.  A presne takým upírom bola aj Lenka. Jej priateľ bol čistokrvným upírom. To sú upíri ktorých možno zabiť striebrom upáliť ohňom  alebo ich vystaviť slnku ktoré ich spáli rovnako ako oheň. Ale späť k poloupírom. Na rozdiel od čistokrvných ktorý sa živia výlučne krvou môžu poloupíri prežiť aj z normálneho jedla aj z krvi. Ich schopnosti sú u oboch druhov rovnaké. Nesmierna sila a rýchlosť orlí zrak výborný sluch a nakoniec schopnosť lietať. A ako som už povedal Lenka bola tým prvým druhom. Čiže poloupírom. A ako sa ním stala? Je to jednoduché. Ak sa do tela obete ktorú uhryzne hocaký upír záleží na tom čo s ním urobí. Ak mu v tele nechá krv a pustí doňho jed stane sa z neho len poloupír. Ak by však svoju obeť úplne vysal a tak do nej pustil jed z obete sa stane čistokrvní upír. Och a ešte niečo. Poloupíri aj čistokrvný upíri si môžu meniť farbu očí. A s tým si menia aj svoj zrak. Ak si dajú farbu očí takú akú mali keď ešte boli ľudia aj ich zrak bude taký. Ak však si dajú tú upírsku tak ich zrak bude až orlí. Ale teraz vás už nebudem zdržiavať od príbehu.

Autor: František Gira

Čítané: 3/2019

Počet strán: 238

Väzba: brožovaná

Úryvok: ,,Netrieskaj tými dverami, Viktor!" Ako malé trucovité decko opätovne otvoril vchodové dvere domu, v ktorom bývali tri generácie a z celej sily do nich vrazil päsťou. Zabuchli sa s ešte ohromnšjsím buchotom. Nespomínal si, že by sa niekedy takto správal. Ale na druhej strane si ani nepamätal, že by sa v minulosti dozvedel niečo také hrozné. 

Do predsiene vbehla jeho mama: ,,Čo robíš?" Ruky zababrané od cesta držala pred sebou. 

,,Nič," zaškrípal pomedzi zuby ,, prievan."

,,Poď si dať polievku," zaškriekala rozkazovačne, a zároveň istým spôsobom materinsky, a smerovala naspäť do miestnosti, z ktorej vyšla. 

Na úvod by som Vám chcela povedať prečo som si knihu vybrala. Ak sa poriadne zahľadíte na úvodnú fotografiu tak musíte zbadať to čo som zbadala ja keď som prvý krát uvidela túto knihu. Tá obálka je nádherná. A v skutočnosti ešte krajšia ako na obrázku. Táto kniha určite patrí do kategórie láska na prvý pohľad a dosť často sa mi stáva, že takéto knihy si zamilujem, prečítam a sklamú ma, Žiaľ takto to bolo aj pri tejto knihe.

V knihe máme dve dejové linky. Prvá je zo súčastného storočia a rozpráva príbeh o Stele a jej živote. Druhá je z  19. storočia a rozpráva príbeh o mladej žene Emilly, ktorá taktiež trpela rakovinou prsníka a kvôli tomu oň prišla. 

Pred nedávnom som vám priniesla recenziu na knihu Nevyslovené od tej istej autorky a tá kniha sa mi páčila oveľa viac ako kniha Porcelánová láska. Možno to bude tým, že historické romance vôbec nečítam a nevyhľadávam. Avšak ďalším mojím problémom môže byť to, že táto kniha je voľným pokračovaním knihy Milenkine prsia, ktorú som ja nikdy nečítala a žiaľ to, že táto kniha je pokračovanie inej knihy som zistila až keď som sa pustila do tejto knihy a už bolo neskoro. 

Aj keď sa mi kniha nepáčila tak autorka si na nej dala veľa námahy a určite si táto kniha zaslúži viac pozornosti ako sa jej dostáva, už len preto, že autorka dokázala tieto dva príbehy fantasticky prepojiť a my sme sa razom ocitli v 19. storočí  a zas o pár riadkov (strán) sme boli znova v prítomnosti v 21. storočí. 

Miestami mi prišiel príbeh trošku "drasticky", ale ak ste už počuli o tejto autorke alebo od nej čokoľvek čítali určite viete, že všetko povie hneď na rovinu a nedáva si servítku pred ústa a práva pre túto jej  vlastnosť sa nám tu miestami objavuje aj hrozne veľa krvi, bolesti a utrpenia hlavne čo sa týka Emilly.  Občas mi čítanie bolo až nepríjemné keď som si predstavila koľko bolesti sa dostávala kvôli ochoreniu Emilly. 

Ešte by som Vám chcela povedať, že kniha nieje delená na kapitoly, alebo iné časti knihy. Je to jeden súvislý príbeh čo mne trošku prekážalo, keďže nemám rada takto písané knihy. 

Za knihu na recenziu by som chcela poďakovať vydavateľstvu Elist , ak ste stále nečítali túto úžasnú sériu napravte to tu. 

Za knihu na recenziu by som chcela poďakovať vydavateľstvu AlbatrosMedia , ak ste stále ešte nevideli túto krásnu knihu napravte to tu.

Novela nám hovorí o najstaršom z bratov Royalových - Gideonovi a jeho láske k Savannah. Celá novela je písaná v prítomnosti, ale aj v minulosti - čo ma spočiatku trošku miatlo - ale postupom času som si zvykla. Prvá polovica novely sa mi zdala dosť čudná a často som odsudzovala Gideonove správanie. Správal sa ako idiot, ale v druhej polovici akoby sa obrátil o 180° a začala som ho ľúbiť, síce menej ako Eastona a Reeda, ale bol proste jedno z Royalovských zlatíčok.  Postavy Gideona a Savanny dostali viac priestoru ako v minulých dieloch a tak ich máme možnosť lepšie spoznať a nahliadnuť im do duše. Aj keď nemám veľmi rada takéto prelínanie deja medzi prítomnosťou a minulosťou tu sa mi to hodilo, už len preto, že sme mohli nahliadnuť bližšie k tomu prečo sa Sav tak správala ku Gideonovi ako sa správala, ale som šťastná, že všetko dopadlo tak ako dopadlo. To ako to skončilo už musíte zistiť sami. Ale prezradím vám ešte jednu vec a to to, že ja som veľmi zo záveru prekvapená, žiaľ nebola. 

Páčilo sa mi, že Gideon vravel len pravdu. To, že Sav nijak nezavádzal zbytočnými klamstvami ako to robil predtým. Čiže tu môžme sledovať to ako sa postavy časom menia ako sa začali správať zodpovednejšie, aj keď na  začiatku novely mi prišiel Gideon strašne zbabelý, počas tých 170 strán sa dokázal zmeniť, len je mi trošku ľúto, že novela mala len 170 strán.

A teraz poďme k namyslenému Eastonovi, ktorý mi hrozne liezol na nervy. 😂 Samozrejme, že srandujem. Aj keď spočiatku mi hrozne vadilo ako v každej kapitole Easton stále vravel ,,Som Easton Royal a môžem mať všetko čo chcem" Nemám rada takéto namyslené postavy, aj keď čo čakať keď je to príbeh o bohatej rodine?  Eastona som milovala a aj napriek tomu aký je  stále ho milujem. Len ma trošku štve, že príbeh sa konči tak ako sa končí, dúfala som a tiež aj očakávala iný záver. Tu som už záver neodhadla  a bola som ním prekvapená. Hartley som mala rada od začiatku. Páčilo sa mi, že aj keď pozná bohatý život dokáže sa uspokojiť aj s tým málom čo má. Verila som, že Easton sa zmení a prestane sa dostávať do ustavičných problémov no opak bol pravdou, keď chcel urobiť Hartley radosť znova sa dostal do problémov a po čase mi to už prišlo vtipné ako sa stále nejakým omylom dostal do problému úplne zbytočne, 

Chýbala mi tu postava Elly. Celý príbeh som si zamilovala len kvôli Elle a Reedovi a teraz som sa už akosi nevedela zmieriť stým, že postava Elly sa tu spomína len okrajovo a postava Reeda tu bola možno 2 - 3x spomenutá, Pri Padlom dědicovi som sa viac nudila ako ma čítanie bavilo. Fakt. Príbeh sa mi zdal nekonečný a stále som si vzala knihu do ruky s tým, že dnes ju dočítam a to "dnes" trvalo týždeň. A myslím si, že tu bolo aj viac scén, kedy sa dalo niečo napínavé vymyslieť no žiaľ, autorky tieto príležitosti plnohodnotne nevyužili😔, čo mi bolo počas čítania ľúto.  

Za knihu na recenziu by som chcela poďakovať internetovému kníhkupectvu preskoly.sk , ak ste stále nečítali túto úžasnú sériu napravte to tu.

Čítané: 2/2019

Úryvok: Zapísala som si všetky úryvky o duchoch, ktoré sa mi podarilo nájsť, rozložila som ich na konferenčný stolík, roztriedila ich a každý z nich si niekoľko ráz prečítala. Pomaly som si začínala myslieť, že samotní duchovia nikdy neboli podstatní. Mabel mala pravdu, nič nerobili, iba postávali. O duchov vôbec nešlo. Išlo o to, akými slovami strašili. Duchovia guvernantke povedali, že nikdy nezistí, čo je láska. Duch povedal Jane Eyrovej, že je sama. Duch povedal Buendíovcom, že ich najhoršie obavy sa splnia: je im súdené dokola opakovať tie isté chyby. Načmárala som niekoľko poznámok, potom som schytila Jane Eyrovú a vystrela sa na gauči. Spolu s románom Sto rokov samoty patrila medzi moje obľúbené knihy a prečítala som ju toľko ráz, že sa to nedá spočítať. Zatiaľ čo Sto rokov samoty ma uchvátilo magickými výjavmi, spletitosťou a hĺbkou, pri čítaní Jane Eyrovej mi zvieralo srdce. Jane bola nesmierne osamelá. Neuveriteľne silná, poctivá a úprimná. Oba romány som zbožňovala, ale každý uspokojoval inú túžbu.