nedeľa 10. marca 2019

Prológ




Rútil som sa na bicykli nočnou dedinou. Jediné svetlo mi poskytovala baterka ktorú som mal vpredu pripevnenú. Hľadal som adrenalín. Chcel som sa báť a nájsť bandu mojich spolužiakov ktorý túto noc mali pri rieke mať takú menšiu párty.  A ja som sa jej chcel zúčastniť. Povedali že na mňa počkajú. Bolo ešte len 8 hodín večer ale bola už dosť tma. Začul som ich za rohom. Samozrejme nepočkali na mňa. Párty už bola v plnom prúde. „Serus Fery.“ Zvreskol jeden. Ale hneď na to sa schoval za krik. Tá pálenka mu nesadla. Kopol som do seba trochu a dobre som aj ja nehodil šabľu. Bola to domáca. Ale aj tak bola dobrá. Nalial som do seba polovicu fľašky čo bolo asi štvťlitra.  Zrazu som si musel odskočiť. Urobil som to a keď som sa vrátil nikto tam už nebol. „Vy sa chcete hrať na schovávačku? Tak dobre hľadám.“ Mal som v sebe toľko alkoholu že mi bolo jedno že už je úplná tma. Nevidel som skoro nič. Ale aj tak som ich hľadal. Po istom čase to už pre mňa bolo dosť a začínal som podozrievať že sa možno niečo stane. Trochu som sa zatackal a zakopol o niečo a aj na to spadol. Zdvihol som sa prevrátil som to na druhú stranu a zistil som že je to moja spolužiačka Olívia Jackson. Oči mala vypúlené v nich mala pohľad strachu. Na sebe mala normálne tričko a džínsy. Ako keby ju niečo poriadne vystrašilo.  Najprv som si myslel že spí od toho pitia ale keď som jej priložil prst na krk zistil som že je mŕtva. Vystrašilo ma to na smrť. „Ale ale koho to tu máme?“ Ozval sa spoza mňa mužský hlas. „René prestaň. To je on.  Ten vôl o ktorom som ti hovorila. Ale fajne vonia čo? Tak to bude pochúťka. Ten druhý hlas som už poznal. A vedel som že som v keli. Bola to Lenka Tonková. Ona bola tiež moja spolužiačka ale nemali sme sa radi. Ona bola pobláznená koňmi pálenkou a nadprirodzenom. Ja som zase bol a stále som blázon do železnice. Teraz už ale neviem prečo som ju tajne miloval a chcel s ňou chodiť. A bol som rád keď som bol stredobodom pozornosti. Myslel som si že ak si ma všimne budem mal vyhrané a tak som sa všemožne snažil získať jej pozornosť. Ale vždy som si vybral zlú cestu. Vlastne dnes po toľkých rokoch si kladiem otázku nešlo to aj inak? Musel som ju stále provokovať len preto aby si ma všimla? A z toho neustáleho provokovania som ju vlastne dohnal so šialenstva až takého že sa ma rozhodla zabiť. 
„Lenka tak čo schovávačka už skončila?“ ozval som sa „Aká schovávačka? Toto ? To bol hon. Hon na teba. Konečne si padol do mojej pasce. Palcom a ukazovákom ľavej ruky si pritlačila na okraj viečok. Keď sa potom na mňa pozrela prešiel mi mráz po chrbte. Zasvietil na ňu mesiac a ja som zbadal že jej očné dúhovky sú červené ako krv. Bola z nej upírka. Na sebe mala obtiahnuté latexové oblečenie. „No Fero dúfam že to prežiješ pretože sa mi ešte možno budeš hodiť.“ A vrhla sa na mňa. 
Trhol som sebou a prebudil sa. Chvíľu mi trvalo kým som si spomenul kde to vlastne som. „Ferko čo sa stalo?“ Opýtala sa ma moja manželka Soňa. „Ale nič len som mal zlý sen.“ „No dobre.“ A otočila sa na druhý bok. Mimochodom volám sa Fero Gruľovnik. A žijem vo svete kde sú všetky rozprávky a horory skutočné. A aj bežné. Ale vedia o nich len zasvätený. Obyčajní ľudia ani nevedia že medzi nimi existujú upíri vlkolaci čarodejnice a iné príšery. Ja som to zistil úplnou náhodou v časoch keď bolo všetko úplne inak. Hoci všetko sa to udialo pred viac ako tridsiatimi rokmi všetko si presne pamätám. Ľahol som si späť na posteľ a spomínal.
Ale najprv by som asi mal vysvetliť ako to celé s tými príšerami je. Sú tu obyčajné príšery ktoré ja nazývam čarovnými. O tie sa starajú zaklínači. Tak sú tu ešte čarodejnice, vlkolaci a neposlednom rade upíri. Čarodejnice netreba zvlášť predstavovať. Sú to proste ženy ktoré majú magické schopnosti. Vlkolaci a upíri. Sú  dosť zaujímavý. V tomto svete v ktorom žijem ja sa vlkolaci delia na dve druhy: diví a ľudský. Ľudský sú obyčajný vlkolaci ktorých poznáme z hororov a filmov. Ale diví vlkolaci sú v podstate vlci ktorých pohrýzli ľudský. Je to niečo ako besnota. Aj o takých sa starajú zaklínači. A nakoniec sú tu upíri. Tí sa tiež delia na dve skupiny: poloupíri a čisotkrvní. Poloupíri sú ako z ich ako z názvu vyplýva vyplýva na pol upíri na pol ľudia. Slnko ich nespáli len ich fyzicky a samozrejme psychicky vyčerpe. Týchto poloupírov je vždy treba zabiť na dvakrát, je treba zabiť ich ľudské a tak upírske telo. Alebo naopak.  A presne takým upírom bola aj Lenka. Jej priateľ bol čistokrvným upírom. To sú upíri ktorých možno zabiť striebrom upáliť ohňom  alebo ich vystaviť slnku ktoré ich spáli rovnako ako oheň. Ale späť k poloupírom. Na rozdiel od čistokrvných ktorý sa živia výlučne krvou môžu poloupíri prežiť aj z normálneho jedla aj z krvi. Ich schopnosti sú u oboch druhov rovnaké. Nesmierna sila a rýchlosť orlí zrak výborný sluch a nakoniec schopnosť lietať. A ako som už povedal Lenka bola tým prvým druhom. Čiže poloupírom. A ako sa ním stala? Je to jednoduché. Ak sa do tela obete ktorú uhryzne hocaký upír záleží na tom čo s ním urobí. Ak mu v tele nechá krv a pustí doňho jed stane sa z neho len poloupír. Ak by však svoju obeť úplne vysal a tak do nej pustil jed z obete sa stane čistokrvní upír. Och a ešte niečo. Poloupíri aj čistokrvný upíri si môžu meniť farbu očí. A s tým si menia aj svoj zrak. Ak si dajú farbu očí takú akú mali keď ešte boli ľudia aj ich zrak bude taký. Ak však si dajú tú upírsku tak ich zrak bude až orlí. Ale teraz vás už nebudem zdržiavať od príbehu.



Autor: František Gira

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára