Kapitola 1

Nevinný začiatok

Celé to začalo koncom ôsmeho ročníka na základnej škole. V ten deň sa mi zmenil celý môj život. Ale pekne po poriadku. 

Ráno, keď som sa zobudil, mal som taký divný pocit. Cítil som takú nevoľnosť ako, keby sa niečo zlé malo stať. A bolo mi akosi zle od žalúdka. Nezjedol som ani len raňajky. Po rozprávke Tom a Jerry som sa vybral k autobusu. Na dedine bolo také divné ticho. Nikoho som cestou nestretol. Nemal som chuť ani sa s nikým rozprávať. Cítil som nejaký veľký smútok. Nevedel som odkiaľ to mám. Možno som mal len zlú náladu. Zišiel som dole ku našej dedinskej kaplnke a postavil som sa na svoje miesto pod stromom. Začul som  autobus. Nastúpil som doňho a sadol si úplne dozadu. Všimol som si, že na stĺpoch verejné osvetlenie, ako len na obyčajných elektrických sú povedané akési plagáty. Nevšimol som si, čo to boli, pretože autobus bol v pohybe. Tak som začal rozmýšľať. Prečo som len taký smoliar? Mal som svoju platonickú lásku Lenku rád, ale vždy som to buď po kašľal alebo som hovoril cez pudy. Začalo to, keď som vošiel do puberty. Najradšej som sa chcel niekde zavrieť a ostať ta dovtedy, kým by ma to neprešlo. Čo? Tá moja puberta. Išlo o to, že som bol večne nadržaný. Ak niekto nevie, čo to je, je to to, že som chcel mať sex s celou mojou triedou. A práve, preto som v triede nebol veľmi obľúbený. Mal som tam len jednu kamarátku. No vlastne kamarátila sa so mnou len, preto, že sa kamarátili naše mamy, a preto, že mi stále dávala domáce úlohy, keď som bol chorý.  Tak už som si všimol, že sme  v Sečovskej Novej Vsi. Žiaľ autobus ku škole nechodil. Takže som bol nútený vystúpiť na zastávke a ísť do školy peši. Na stene, na ktorú sa vylepovali plagáty bol vy lepený presne ten istý plagát aký som videl z autobusu. Hovoril o tom, že do mesta prišiel cirkus z Česka. Zaradoval som sa, pretože som ešte nikdy nebol v cirkuse. A vstupné nebolo drahé. Zlepšilo mi to náladu. Tak som pokračoval v ceste do školy. Bol som už pri škole, keď som si všimol, že v ”fajčiarskom kútiku“ si v Lenka niečo vybavuje so svojím frajerom. Bol to  poriadny kus chlapa. Na rukách samý sval. Mal čierne krátke vlasy. Tvár mal až dokonale hladkú. Viem, čo si myslíte. Ale uvediem to na správnu mieru. Ja som v pohode. Nie som gej ani nič iné. Vrátim sa k príbehu. Jeho svaly boli dosť veľké. Proste niečo bolo na ňom čudné. Zato Lenka mala na sebe červené tričko s bielymi bodkami a krátku rifľovú sukňu. Vlasy mala ako vždy zviazané do chvosta. Keď ma zbadali Lenka ho pobozkala, a tak išla po ceste do školy. Neprehovorila ku mne ani slovo.Zastavil som sa a ruku dal na imaginárnu brzdu. Zazdalo sa mi, že sa o slovo hlásia hormóny, ktoré vo mne chceli zase rozpútať úžasnú a zároveň strašnú diskotéku. Ale nič sa nestalo. Takže som sa pomaly pohol do školy. Ako vždy som sa prezul a potom som všetkým mojím kamošom vykladal o tom, že do mesta prišiel cirkus a ja na neho pôjdem. Následne zazvonilo a ja som sa pohol do triedy. V triede bolo na laviciach niečo položené. Bol to poukaz do  cirkusu. „To na, čo?“ Ozval som sa. Odpovedal mi niekto od koho som vôbec nečakal. „To je poukaz na zľavu na vstup do toho hnusného cirkusu.“ Ozvala sa Lenka „Ale nehovor. Uvidíš tam zvieratá, ktoré inak neuvidíš. Ledaže by si si zaplatila obrovské peniaze na výlet do Afriky.“ „Tak to radšej volím to. Lepšie, ako sa prizerať na to, ako tam tie zvieratá týrajú.“ „Tomu neverím. Je to hlúposť. Oni ich chránia. Lebo by ich tí milionári vyhubili.“ Lenka začínala meniť farbu z bielej na červenú. A vo mne sa hromadil hnev. „ Mám ti to ukázať? Na pozeraj sa.“ „ To je blbosť. To aj ja môžem zmlátiť tie tvoje poondiate kone a povedať, že ich týram.“ Toto už nevydržala. Vlepila mi ohromnú facku. Zapotácal som sa. Rozzúril som sa do nepríčetná. Len, čo sa otočila vrazil som jej buchnát do chrbta. Nato som schystal druhú facku. Všetko pred očami som videl na červeno. Pleskol som ju zozadu po hlave a vrieskal: TO MÁŠ ZA TO. BODAJ BY TI TIE KONE POKAPALI!“ Nato som ešte schytal tretiu, a tak mi s všetkou zlosťou v sebe povedala: sľubujem ti, že toho budeš ľutovať. Postarám sa o to, aby si trpel tak isto ako tie zvieratá v tom cirkuse. Aby si vedel, ako sa cítia. Tak!“ Mávol som nad tým rukou a nechal sa Filipom vyviesť von na chodbu, kde ma upokojoval, ako najlepšie vedel. Po chvíli som sa však vrátil do triedy. Ale s nikým som sa nerozprával. Sadol som si do lavice  úplne vpredu so svojou frajerkou a veľkou láskou Soňou. Ona bola moje všetko potom, čo ma Lenka už po stýkrát odmietla. Lenku som nenávidel. No a, ako som si ju získal? Získal som si ju potom, čo som prestal veriť, že má bude Lenka chcieť. Vlastná bola mojím takým darom z neba. Vlastne začali sme spolu chodiť ani neviem ako. Ale, čo to tu rozprávam. O tom inokedy. Hoci je tomu viac ako tridsať rokov, ale stále si to veľmi dobre pamätám. Hoci Sonička bola vždy moja opora, Lenka má stále trochu zaujímala. Ale boli sme veľkí nepriatelia. Ďalšia vec, ktorá bola trochu kuriozitou v tomto pomaly normálnom svete boli čary a mýtické veci. Tie tu boli bežné. Napríklad môj kamarát Viktor Bitkár. Bol to zaklínač. A len pred pár dňami sa vrátil domov zo zákazky. A ďalšia vec boli upíri. Nikdy som žiadneho ani nevidel, ale Viktor mi vždy tvrdil, že niečo sa tu nachádza. Niečo veľmi zlé. Ale neveril som mu ani slovo. Lebo podľa materiálov, ktoré som si naštudoval sa upíri a čarodejnice a samozrejme Zaklínači nachádzali na západnom Slovensku. Nikdy som tu nejakého upíra alebo čarodejnicu nevidel. Tu na východe sa zdal byť svet normálny. Ale nebol. Tak vrátim sa k príbehu. Keď som si sadol do lavice ku Soni, pozdravil som ju a pokračoval v zapínaní svojho sebaovládania. Fungovalo to tak. Bol som a ešte stále som blázon do vlakov. V svojej mysli som si urobil stanovište rušňovodiča z rušňa radu sto šesťdesiattri peršing. Vyzeralo to ako normálne stanovište rušňovodiča, ale ovládací pult som si dosť prerobil. Mal som na ňom páčky ako na pohyb tak aj na ovládanie puberty. Predstavil som si ho a pozrel sa na tlak v takzvaných pohlavných brzdách. Boli nafúkané na tri desatiny MPa. Tlačidlom som naštartoval ovládací motor, a to bolo všetko. Ešte som vypustil vzduch a nechal tak. Tak sa ozval zvonček na slovenčinu.  Približne za päť minút vošla do triedy učiteľka a priniesla slohové zošity. Napísal som sloh, a tak som ležal na lavici a odpočíval. Prišla prestávka. Lenka zatvorila dvere do triedy a postavila sa pred tabuľu. „Tak a teraz poprosím ticho. Chcem sa vás niečo opýtať. Ako všetci viete René bol v Taliansku, a v Rusku, kde ho chytili upíri. Dohrýzli ho a vyzerá to tak, že sa z neho stane tiež upír. Takže chcem sa vás opýtať nechcel by sa niekto z vás stať upírom? Je to fajn.“ Vtedy sa ozval šašo triedy Simôn Poráčka. „Lenka nebuď smiešna. Upíri neexistujú.“ Lenka len pokrútila hlavou a otvorila dvere do triedy. A práve vtedy zazvonilo na matematiku. Tá prebehla v pohode. Tak cez veľkú prestávku Lenka prišla k Radke a Soni Čakankovej a povedala im: baby vy mi to veríte, že? Ale tak, ako dnes ráno som mu povedala, že ja by som sa chcela stať upírom. Povedal, že dobre a, že potom, keď ma premení mi urobí niečo také z čoho budem ako zdrogovaná. Och už sa neviem dočkať. Bola celá bez seba. Radšej som sa otočil, ale aj tak sa mi od smiechu triaslo celé telo. Po hodine  Lenka zase prišla k tým dvom a znova im niečo hovorila. Snažil som sa nenápadne zistiť, čo si šuškajú. Ale prekukli ma. Lenka na mňa znova vybehla: FERO ZASE ODPOČÚVAŠ CUDZIE ROZHOVORY? TAM SA OTOČ A SADNI SI NA MIESTO. Chvalabohu po tom ráne sa my ďalšie facky neušli. 

Po skončení vyučovania som sa vybral domov. Ale pred školou som si povedal, že počkám na Viktora a porozprávame sa. O chvíľu vyšiel. Ako som už povedal bol to zakínač. Prvotriedny zabijak príšer. A samozrejme môj najlepší kamarát. A zároveň poskok. Na sebe mal svoju školskú tašku a svoje civilné oblečenie. Modré rifle a čierne tričko. Na boku mal také malé puzdro, v ktorom mal modré a červené pero. Ale v skutočnosti to boli meče. Zaklínačske meče. Modré pero bol oceľový na čarodejnice a iných mágov a strieborný na príšery. A mal tam ešte aj cyklistické rukavice. Ale boli to tiež zaklínačske rukavice. Keď ku mne prišiel povedal som  mu: Čau musíš ísť domov? Sák poď na zástavku, po kecáme.“ „Hmm ponáhľať sa nemusím, tak OK.“ Tak som spustil: Počuj videl si, čo mala dnes oblečené 757?“ hovorili sme v kódovanej reči, kde sme všetkých, ktorých sme ohovárali, čo bola vlastne celá dievčenská časť mojej triedy po nazývali číslami alebo prezývkami rušňov, pretože, keby niekto počul náš rozhovor a vedel o kom sa rozprávame tak by sa nám určite od dotyčnej ušlo pár faciek. No a takto nikto nevedel o kom alebo o čom sa rozprávame. „Hej videl tá snáď ani nevie, ako pri tom trpíme“ povedal Viktor. „Veru tak. Tá sviňa sa oblieka, ako štetka a my potom máme nutkanie ju vyčistiť. Pritakal som mu. Hovorili sme takto o všetkých babách, ktoré nám svojím výzorom spôsobovali muky. Potom prišiel autobus. Tak sme sa rozlúčili a ja som odišiel domov. 

V autobuse som si v mysli rozobral, čo dnes Lenka povedala. Žeby sa vážne chcela stať upírom? Veď, čo som vedel premena môže trvať aj niekoľko dní. A strašne to bolí. Lenže dalo sa to urobiť za pár hodín. A bez bolesti. Ale to sa dalo iba u východných upírov. U tých západných to bolelo, ako čert a premena trvala niekoľko dní. Istý čas som bol aj pobláznený upírmi a nadprirodzenom. Bál som sa, že ak ma raz niekedy upír pohryzie bude so mnou amen. Viktor mi vtedy povedal, že existuje protilátka, ktorá ak sa pichne včas môže toho, koho pohrýzli upíri zachrániť od premeny. A tak ešte povedal, že ak sa mu podarí získať niečo, čo raz jeden starý upír testoval na ľuďoch bude to pre nás dosť prospešné ak by sa mi náhodou niečo stalo. Bol som z toho vtedy unesený. Tak som musel prestať v spomínaní a rozmýšľaní, pretože mi už bolo treba vystúpiť, lebo som bol doma. Keď som prišiel domov začal som kutrať v skrini. Našiel som zápisník s drevenou väzbou. Na prvú stranu som napísal: vyšetrovanie Lenka. Zapísal som si všetko, čo som počul a zistil, tak som ho dal k školským knihám. A tak som si založil svoj denník, ktorý si píšem dodnes.

Autor: František Gira