Pianista

Władysław Szpilman 

Čítané: 12/2017

Počet strán: 235

Väzba: Pevná

Vydavateľstvo: premedia

Rok vydania: 1998/2017

Anotácia: Malý zástup viedol esesák, ktorý ako každý Nemec miloval deti, najmä tie, ktoré mal poslať na onen svet. Osobitne sa mu zapáčil 12 ročný chlapec- huslista, ktorý si svoj nástroj niesol v podpazuší. Prikázal mu, aby šiel na čele sprievodu a hral. Takto sa vydali na cestu keď som ich stretol na Gesiej, rozžiarené deti zborovo spievali, malý hudobník im hral a Korczak niesol na rukách dve najmladšie, tiež usmiate deti, a hovoril im niečo zábavné. Určite aj v plynovej komore, keď už plyn dlávil detské hrdlá a ich srdcia namiesto radosti a nádeje zachvátil strach, im starý doktor z posledných síl šepkal ,, To nič deti, to nič..." aby svojich malých zverencov ušetril strachu zo zmeny života na smrť.

💝💝💝💝💝💝

Ja vlastne ani neviem čo mám o tejto knihe povedať.  Táto kniha je prvá kniha, ktorú som čítala s tématikou druhej svetovej vojny. Preto ju neviem porovnať so žiadnou inou, ale na tejto knihe sa mi páčiloto ako Władysław Szpilman aj keď zažil tu hrôzu vojny z pohľadu Židov. Dokázal aj po skončení vojny napísať tú knihu štýlom takým v ktorom je cítiť tie emócie, tú beznádej, to, že už chce zomrieť, lebo je to len prežívanie dňa za dňom. V tých stránkach bolo cítiť ten smútok. Toľko krát sa mi chcelo rozplakať pri opise tej hrôzy. Tak som chcela aby to utrpenie tých židov skončilo. Keď som bola na konci knihy a aj na konci vojny tak som bola šťastná. Konečne sa to utrpenie skončilo. Konečne bude môcť žiť normálnym životom, teda no vrámci možnosti. 

Keď som čítala stránky kde Nemci vraždili. To bolo hrozné. Tie praktiky, ktoré používali. To sú ľudia? Oni majú srdce? Dám vám tu úryvok a posúďte to sami. Ja som pri tom absolútne nerozumela ako toto dokázal niekto spraviť. 

Úryvok: ,,Ležali tam telá tých, ktorých včera zavraždili, pretože sa dopustili nejakého priestupku, možno pokusu o útek. Medzi mŕtvolami mužov ležala aj mŕtva žena a dve dievčatká s úplne zmasakrovanými lebkami. Ľudia ukazovali na múr pod ktorým ležali telá a ktorý niesol výrazne stopy po krvi a mozgu.  Deti zavraždili obľúbenou nemeckou metódou: chytili ich za nohy a s rozmachom im rozbili hlavy o múr. Po mŕtvolách a plackách zaschnutej krvi sa prechádzali veľké čierne muchy, zreteľne bolo vidieť, ako rozkladajúce sa telá v horúčave puchnú."

Veľmi by ma zaujímalo či vôbec niečo cítili pri takomto vraždení. 

Bola som veľmi rada keď už takmer na konci vojny prišiel za Władysławom nemecký vojak, ktorý mal srdce na správnom mieste. Ktorý mu pomohol dožiť sa konca vojny. Ktorý mu pomohol s jedlom. Spočiatku keď v tej zrúcanine našiel tento vojak Władysława veľmi som sa bála, že ho zabije, aj keď mu povedal aby išiel hrať na klavíri a ak niekto príde povie to sám na seba. Veľmi ma to prekvapilo keď povedal túto vetu: ,,Áno. Bohužiaľ, som Nemec. Dobre viem, čo sa tu v Poľsku dialo, a veľmi sa za môj národ hanbím." Potešilo ma,  keď som si túto vetu prečítala a zistila, že existuju aj Nemecký vojaci,  ktorý týmto Židom pomôžu. 

Tento človek Władysław mal obrovské šťastie, určite to bol aj veľmi múdry človek taktiež s veľmi silným pudom sebazáchovy. Keď si dokázal v tejto hrôze nájsť často krát aj od plesne kúsky jedla. Kúsky vody, ktorú v zime ako sám píše si musel zháňať tak, že si prikladal ľad na obnažené časti tela. Tento človek, ktorý toto prežil, a všeobecne ľudia ktorý PREŽILI druhú svetovú vojnu majú u mňa obrovskú úctu. Týchto ľudí bolo veľmi málo, ale ja keď som si predstavila čo by som robila, asi by som sa ani nesnažili prežiť. Títo ľudia museli byť strašne silný keď sa dokázali zaprieť a povedať si nie, ja nezomriem. Ja by som to nedokázala. 

💝💝💝💝💝💝

Tejto knihe by som dala 4*/5*

Pre viac mojich fotiek, alebo viac informácií ma môžte sledovať na Facebooku a Instagrame.

Ak by ste ma chceli podporiť na facebooku tu ma nájdete

Ak chcete vidieť viac fotiek mojích kníh kliknite sem.

                                                             Nessi